Ručný vrták je prastará, primitívna technika založenia ohňa trením. Považujem ju za jeden z najúžasnejších ľudských vynálezov v histórii. Pochádza z prostredia stepí a púští, kde sucho, teplo a výskyt tých najlepších materiálov podstatne uľahčujú jej prevedenie. Narozdiel od techniky s lukom, trecia zostava sa skladá len z dvoch častí – vrtáka a dosky. Nieje tu potrebný žiadny povraz.
Mechanický pohyb, vďaka ktorému prebieha trenie medzi vrtákom a doskou je vytváraný rotovaním dlhého rovného vrtáka medzi dlaňami. Rukami však nedokážete vyvinúť takú rýchlosť ako pomocou luku a preto musia byť komponenty zostavy prispôsobené veľkosťou i tvarom. Po kondičnej stránke je takéto vŕtanie náročnejšie než ohnivý luk a nesie so sebou niektoré negatíva. Zo začiatku sa vám budú na dlaniach tvoriť nepríjemné pľuzgiere, až kým si každodenným tréningom nevybudujete pevnú zhrubnutú kožu. Ak neskôr prestanete pravidelne trénovať, stačí trojtýždňová prestávka, vaše ruky znova zmäknú a ste naspäť v “období pľuzgierov”. Pre domorodých obyvateľov púští a stepí, ktorí vykonávajú túto činnosť na dennom poriadku, je založenie ohňa týmto spôsobom ako pre nás škrtnutie zápalkou.
Chcel by som najprv vyvrátiť istú mylnú predstavu. Niektorí ľudia sa domnievajú, že ručný vrták je vhodná voľba v situácii o prežitie, pretože si nevyžaduje použitie povrazu. No v núdzovej situácii je len malá pravdepodobnosť nájdenia materiálov, ktoré sú na túto techniku vhodné. Preto je z môjho pohľadu v našej oblasti najmenej vhodným spôsobom na núdzové založenie ohňa. Ja by som v núdzi volil radšej ohnivý luk, pretože s ním mám lepšie možnosti, čo sa týka nájdenia vhodného dreva a má omnoho väčší potenciál. Ručný vrták je chúlostivejšia metóda, tu proste drevo musí byť suché, set zhotovený perfektne a vaša technika vŕtania vycibrená. Ďalším problémom je fakt, že pokiaľ neovládate špeciálnu techniku vŕtania (plávajúce ruky), tak musíte nájsť dlhý a rovný vrták aby ste rukami dosiahli potrebné trenie. No a uznajte sami aká je šanca, že práve vtedy, keď potrebujete založiť oheň, natrafíte na krásne rovný a dlhý vrták? Oveľa menšia než šanca nájsť mŕtvy konár topoľa, z ktorého vyrobíte zostavu na ohnivý luk. Možno si kladiete otázku, že čo ak nebudem mať povraz aby som mohol použiť luk? Moderný človek má nejaký povraz pri sebe prakticky stále, to by sa musel ocitnúť v strede divočiny úplne nahý. Vždy mám so sebou napríklad šnúrky v topánkach, alebo môžem z oblečenia vyrezať niekoľko dlhých pásov a zapliesť ich do núdzového povrazu.
Nachvíľu sa ešte pristavím pri spomenutej technike plávajúcich rúk, pretože viacerí z vás pravdepodobne nebudú vedieť čo to je. Plávajúce ruky(floating hands) sú pokročilá technika ručného vŕtania, pri ktorej je možné používať aj veľmi krátky vrták. Dlaňami robíte počas vŕtania špecifické pohyby, vďaka ktorým ostávajú vaše ruky stále v jednej výškovej úrovni a zároveň vytvárate tlak na dosku. Toto si však vyžaduje vysokú zručnosť a veľmi veľa tréningu. S touto technikou sa šance na úspešné použitie ručného vŕtania v núdzovej situácii zvyšujú, pretože je jednoduchšie nájsť krátky vrták než dlhý a úplne rovný. V tomto článku by som sa ale rád venoval len štandardnej metóde s dlhým vrtákom, pretože ju považujem za základ, bez ktorého pri snahe naučiť sa hneď práve túto pokročilejšiu techniku častokrát dochádza k niektorým nesprávnym návykom pri vŕtaní. O plávajúcich rukách budem určite písať v niektorom z mojich budúcich článkov, no považoval som za potrebné priblížiť to aspoň okrajovo.
Takže ešte raz pripomínam, je dôležité si uvedomiť, že tradičný ručný vrták sa vyrába vopred, aby slúžil majiteľovi ako permanentný nástroj na založenie ohňa počas jeho potuliek prírodou. Zálesák si cielene počas svojich ciest vyhliadne tie najkvalitnejšie materiály, neskôr ich doma vysuší a pripraví si z nich set, ktorý bude nosiť so sebou. Možno sa to nezdá, ale v skúsených rukách tvorí dobre zhotovený set ručného vrtáka práve tak efektívny a rýchly nástroj na založenie ohňa, ako krabička zápaliek.
Divozel a doska z topoľa.
1.) VÝBER DREVA
Výber správneho druhu dreva je tu nesmierne dôležitý a preto mu venujem najviac priestoru. Mohlo by sa zdať, že vhodné materiály na túto techniku sa dajú nájsť len v rôznych suchých púštnych oblastiach. No v skutočnosti aj u nás existujú rastliny, ktoré svojou zdrevnatenou stonkou/byľou poskytujú vynikajúce ručné vrtáky. Typickým príkladom takejto rastliny u nás je divozel. Nízka hustota drevnej hmoty v jeho zdrevnatenej stonke umožňuje ľahšie vznietenie vyvŕtaného prachu a tým vlastne vytvorenie uhlíka, bez potreby takej hrubej sily, akú poskytuje ohnivý luk. Dokonca je možné u nás natrafiť aj na cudzokrajné rastliny, ktoré vo svojej domovine používali tamojší pôvodní obyvatelia na zakladanie ohňa trením. Takouto rastlinou je napríklad juka, ktorá sa často pestuje aj u nás ako okrasná rastlina v parkoch a záhradách, a je vynikajúcim materiálom na vyhotovenie trecej zostavy.
OHNIVÁ DOSKA:
Na oheň trením je najvhodnejšie používať oba diely (vrták a dosku) z rovnakého druhu dreva, aby z oboch dielov medzi ktorými prebieha trenie, ubúdala drevná hmota rovnomerne a formovala uhlík. Pri ručnom vrtáku je to však vo viacerých prípadoch nemožné, keďže vrták musí byť tenký a dlhý, je problém z rovnakého materiálu vyrobiť aj dosku, pretože tá musí byť širšia. Jedine niektoré druhy umožňujú výrobu celého setu z rovnakého dreva (juka). Tam kde to nie je možné, musí byť doska zhotovená z iného vhodného dreva. Najlepšou voľbou sú mäkké listnaté dreviny. Ihličnaté dreviny ako jedľa, smrek sú kvôli zvýšenému obsahu živice nevhodné na ohnivú dosku, no paradoxne jeden ihličnan funguje výborne a je ním tuja. U nás sa veľmi často pestuje tuja západná ako okrasná drevina v parkoch, na dvoroch rodinných domov, či na cintorínoch. Pochádza z Ameriky, kde pôvodní obyvatelia často používali jej drevo na založenie ohňa trením. Je to výborné drevo na výrobu ohnivej dostičky. Toto sú druhy, ktoré používam najčastejšie, sú hojné (snáď s výnimkou tej tuje) a z môjho pohľadu najideálnejšie na výrobu dosky:
lipa malolistá (Tilia cordata)
topoľ čierny (Populus nigra)
vŕba biela (Salix alba)
jelša lepkavá (Alnus glutinosa)
tuja západná (Thuja occidentalis)
(Pozn.: Platí, že rovnako fungujú aj ostatné druhy v spoločnom rode, napríklad lipa veľkolistá, alebo vŕba rakytová, topoľ biely atď.)
Takou zaujímavosťou je výroba ohnivých doštičiek z dreva popínavých rastlín.
Brečtan popínavý (Hedera helix) sa s obľubou ovíja okolo svojho hostiteľa aby sa dostal k slnku, no tým “hostiteľom” nemusí byť vždy len strom, ľudia ho radi používajú aj ako ozdobu záhradných múrov a podobne. Po celom povrchu liany sa nachádzajú priliepavé korienky, ktorými sa pevne prichytí na akýkoľvek drsný povrch. Je to vždyzelená rastlina a tak ju ľahko spozorujete hlavne na jeseň a v zime. Drevo je mäkké a teda vhodné na ohnivú dosku. Pri získavaní materiálu sa snažte pokiaľ je to možné odrezať len nejaký bočný výhonok, čím nezabijete celú rastlinu. V dobrých podmienkach dokáže brečtan narásť aj do takýchto rozmerov.
Plamienok plotný (Clematis vitalba) je tiež popínavá rastlina, ktorej drevo je možné použiť ako ohnivú dosku. Je to pomerne tvrdé drevo, ktoré však má veľmi dobré trecie vlastnosti ak ho použijete v kombinácii s bazovým vrtákom. Plamienok sa veľmi často vyskytuje popri cestách, ovinutý na stromoch a kroch, hojný je aj v mestách, kde sa s obľubou šplhá po rôznych plotoch, či starých budovách. Dá jednoducho identifikovať podľa pápernatých semien, ľudovo zvaných “fúzy” a charakteristickej odlupčivej kôry. Vysušené drevo má žltú farbu a výraznú pórovitosť. K ostatným uvádzaným druhom vrtákov však plamienok nedoporučujem.
VRTÁK:
Tu je môj rebríček rastlín vhodných na výrobu ručného vrtáka, začínajúc najlepšími materiálmi. Stred rebríčka je približne rovnocenný a na koniec som zaradil druhy, s ktorými je založenie ohňa ručným vŕtaním náročnejšie. Uvádzam názvy najčastejšie sa vyskytujúcich druhov, no aj tu platí, že v drvivej väčšine prípadov majú rovnaké trecie vlastnosti aj ostatné (podobné) druhy v spoločnom rode, napríklad rovnako dobre ako divozel malokvetý funguje aj divozel veľkokvetý. Taktiež prakticky všetky druhy vo veľkej rodine júk, ktorých byľ drevnatie, sú vynikajúce na oheň trením.
Juka vláknitá (Yucca filamentosa)
Divozel malokvetý (Verbascum thapsus)
Pálka širokolistá (Typha latifolia)
Turanec kanadský (Conyza canadensis)
Zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis)
Palina obyčajná (Artemisia vulgaris)
Baza čierna (Sambucus nigra)
Juka vláknitá (Yucca filamentosa) pochádza z Ameriky a u nás sa pestuje ako okrasná rastlina v parkoch a záhradách. Môžete si ju vypestovať aj doma na dvore rovnako ako ja. Je to ten najlepší materiál, aký som kedy vyskúšal na oheň trením. Ak nájdete vhodnú byľ, tak z nej viete zhotoviť set, ktorý jednoducho nemá konkurenciu. V dolnej časti musí byť dostatočne hrubá, aby mohla byť použitá na dosku a horná časť musí byť rovná a dlhá, aby sa dala použiť na výrobu vrtáka. Často sú stonky juky pokrivené a tým pádom nevhodné na vrták. Tomuto sa dá predísť ak kvety ešte pred rozkvitnutím odrežete preč. Plne rozkvitnuté obsahujú množstvo vody a veľká váha v hornej časti rastliny spôsobuje jej prehýnanie. Stonky odrezávam niekedy na konci leta, keď sú z väčšej časti prirodzene vysušené.
Divozel malokvetý (Verbascum thapsus) rastie prirodzene v našej prírode, obľubuje hlavne slnečné okraje lesov a presvetlené rúbaniská, veľmi často sa vyskytuje aj popri cestách, či železničných tratiach. Je to dvojročná rastlina, počas druhého roku života nasadzuje dlhú byľ, kvitne žltým kvetom. Najlepšie obdobie na zber je neskoro na prelome jesene a zimy, kedy sú už byle dozreté a odumreté, stačí ich odrezať, očistiť a vziať domov úplne vysušiť. Čistenie suchej byle je dosť “svrbivá” záležitosť, pretože jemný prach z chĺpkov ktoré pokrývajú listy aj byľ spôsobuje nepríjemný pichľavý pocit na spotenej pokožke.
Musíte nájsť byľ v dobrom stave, vyhýbajte sa starším niekoľkoročným jedincom, ktoré sú oslabené a zvetrané počasím. Divozel je vrták s vynikajúcimi trecími vlastnosťami, ja veľmi rád používam hlavne kombináciu divozel na lipe.
Pálka širokolistá (Typha latifolia) je trochu zvláštny typ vrtáka, je to omnoho mäkkší a krehkejší materiál než napríklad divozel. Preto si vyžaduje aj trochu odlišnú techniku vŕtania, treba menej tlačiť na dosku a vŕtať čo najrýchlejšie. Pálka rastie v blízkosti vody, najčastejšie pri potokoch a na okraji rybníkov. Príprava vrtákov z pálky je tiež trošku odlišná, nemôžete ju zbierať ako divozel, suché byle nájdené pri rybníku niekedy počas zimy sú vo väčšine prípadov krehké, lámavé a nekvalitné. Najlepšie sú čerstvé zelené byle odrezané niekedy na konci leta (od augusta do polovice septembra), keď sú veľké a silné. Ako vrták je vhodný úsek byle približne od stredu až po spodnú časť tesne nad zemou/bahnom. Vrchná časť je príliž tenká a nepoužiteľná. Olúpaním listov sa dostanete k jadru, ktoré by malo byť hrubé aspoň ako ukazovák. Olúpané byle doma vysušte a získate pevný a kvalitný vrták. Bezpochyby najlepšie funguje na doske z topoľa a vŕby. Je nevhodná na použitie s tvrdšou ohnivou doskou.
Turanec kanadský (Conyza canadensis) je invázna rastlina pôvodom zo Severnej Ameriky, kde ho s obľubou využívajú na hand drill. Rastie na neúrodných a na živiny chudobných stanovištiach. Má rád suché, piesočnato-hlinité pôdy, veľmi často rastie na okrajoch polí, alebo priamo na neobrábaných poliach. Ak sa vám podarí nájsť dostatočne veľký kus, je výborný na výrobu vrtáka. Nepostrehol som nejaké výrazné rozdiely pri použití odlišných dosiek, vždy fungoval uspokojivo.
Zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis) pochádza tiež zo Severnej Ameriky a je považovaná za inváznu rastlinu, pretože ľahko osídľuje nevyužité plochy, expanduje a pomaly vytláča naše pôvodné druhy. V súčasnosti môžete vidieť žlté lány tejto rastliny prakticky všade na okrajoch miest, pri cestách. Z byle je veľmi dobrý vrták, no ako vždy treba nájsť dostatočne hrubý a rovný kus. Najlepšie sú do fialova sfarbené byle starších rastlín.
Palina obyčajná (Artemisia vulgaris). Je dosť rozšírená, najčastejšie ju môžete nájsť na okrajoch polí, poľných ciest, v járkoch. V ľudovom liečiteľstve je to známa liečivá rastlina. Jej horkosť (síce o niečo miernejšia než u paliny pravej) ju predurčuje na odstraňovanie najrôznejších tráviacich problémov, vrátane problémov žlčníkových. Vďaka tmavému vzhľadu byle sa jej tiež hovorí černobyľ. Dosť sa podobá na divozel, no jeho kvality nedosahuje. Asi jedinou výhodou paliny je jej dostupnosť, často môžete natrafiť na pekne rovné a dostatočne hrubé byle, z ktorých sa dá pohodlne vyrobiť ručný vrták. Počas používania tohto vrtáka som nebol príliž nadšený jeho výkonom. Síce som uhlíky vytvoril, no nebolo to už s takou ľahkosťou ako napríklad s divozelom. Myslím si, že nemám dôvod palinu používať, ak sú k dispozícii kvalitnejšie vrtáky.
Baza čierna (Sambucus nigra) je veľmi známa drevina/ker. Rastie na okrajoch polí, lesíkov, v remízkach, pri potokoch a podobne. Je známa svojimi kvetmi, ktoré sa používajú na výrobu skvelého sirupu. Taktiež sú pre ňu charakteristické dlhé rovné výhonky, z ktorých sa dajú vyrezávať píšťalky. Pomocou týchto prútov sa však dá založiť aj oheň trením. Najlepšie je vyhliadnuť si ker bazy ktorý je zatienený hustým porastom. V dôsledku toho sa mladé výhonky snažia dostať k svetlu a tak rastú priamo nahor, čím vzniknú parádne vrtáky. Treba ich odrezať čerstvé, a doma ich úplne vysušiť a následne očistiť od kôry. Čím má bazový vrták hrubšiu stenu a menej dužiny tým lepšie. Výhodou pri baze je to, že ak aj vrták nieje úplne rovný, kým je zelený, môžete ho nahrievať nad ohňom a pohodlne vyrovnať. Nesnažte sa používať priamo suché odumreté konáre, tie sú vo väčšine prípadov “preskočené” hnilobou a nefungujú. Bazový vrták funguje dobre na vŕbe a topoli, ale najlepšie sa mi osvedčila kombinácia baza na plamienku. Tu však musím podotknúť, že baza je v podstate najtvrdší materiál zo všetkých opisovaných vrtákov a tak je celkovo vŕtanie náročnejšie a vaše ruky dostanú viac zabrať.
Aj keď som ju v zozname neuvádzal, predsa len sa zmienim aj o lieske obyčajnej (Corylus avellana). Túto drevinu tiež pozná snáď každý. Mladé výhonky sú častokrát dlhé a krásne rovné, majú ideálny tvar na vrták. No lieska nieje najvhodnejší druh dreva pre túto metódu. Na ohnivý luk je naopak výborná. Pre vŕtanie rukami by som ju používal iba v prípade, že by som naozaj nemal možnosť nájsť si niečo lepšie. Na vytvorenie uhlíka vynaložíte veľmi veľké úsilie. Ak máte radi výzvy a rozhodnete sa používať liesku ako ručný vrták, doporučujem brečtan ako ohnivú dosku. V kombinácii s brečtanom funguje, podarilo sa mi urobiť uhlík niekoľko krát, no absolútne sa to nedá porovnať napríklad s divozelom, je to niekoľkonásobne náročnejšie. Podobne ako liesku môžete ešte použiť napríklad aj rovný prút z vŕby.
KOMBINÁCIE:
Pre lepší prehľad som vytvoril tabuľku kombinácií. Fungujú v podstate všetky druhy vrtákov a ohnivých dosiek ktoré uvádzam. Niektoré z nich však nemá význam navzájom kombinovať z dôvodu veľkého rozdielu tvrdosti vrtáka a dosky (napríklad juka/plamienok alebo pálka/plamienok). U jednotlivých vrtákov sú rozdiely pri použití odlišných dosiek len minimálne. V tabuľke som použil 3 stupne obtiažnosti: 1-najjednoduchší, 2-stredne náročný, 3- náročný. Tu však treba dodať, že určite nie každý môže mať rovnaké pocity z použitia toho ktorého vrtáka. Môže sa stať, že vrták ktorý ja považujem za najlepší, nemusí niekomu inému vyhovovať a naopak. Výsledok závisí od rôznych faktorov ako fyzická kondícia jedinca, precíznosť samotnej techniky vŕtania, poveternostné podmienky a iné.
ZAUJÍMAVOSŤ:
Niektoré vrtáky umožňujú získať uhlík aj bez vyrezania štandardného výrezu v tvare V. Pri vŕtaní bez výrezu sa čierny prach hromadí po obvode trecej jamky. Vo výnimočných prípadoch začne takto nazhromaždený prach tlieť, no oveľa častejšie sa uhlík objaví práve na konci vrtáka. Najmä pri materiáloch ako juka, pálka, alebo divozel . Toto sa nazýva vrtákový uhlík (Spindle ember). Pri takejto metóde musíte uhlík vyšpárať špičkou noža, alebo ak je už príliž rozrastený, tak odrezať celý žhavý koniec, vložiť ho do hniezda a rozfúkať na plameň. Prípadne od neho môžete pripáliť nejaký predlžovač uhlíka, ktorý bude tlieť (amadou, čaga, atď.) a ten následne použiť na rozfúkanie hniezda.
2.) PARAMETRE ZOSTAVY:
VRTÁK
Pri vyhľadávaní vrtákov sa zamerajte na tie najkrajšie, najrovnejšie a najdlhšie kusy. Z rastlinnej byle vyberte úsek, ktorý spĺňa potrebné dĺžkové a hrúbkové parametre. Povrch vrtáka dôkladne obrúste chrbtom noža a následne brúsnym papierom. Akékoľvek výraznejšie nerovnosti a výstupky vám budú znepríjemňovať vŕtanie a spôsobovať pľuzgiere na dlaniach. Musíte byť vyberaví, pretože len dobre zhotovený set vám zaručí úspech pri zakladaní ohňa.
Ako som už niekoľkokrát spomínal, štandardne sa používa dlhý, rovný vrták. Dôvodom je fakt, že počas vŕtania musíte zároveň vyvíjať tlak na dosku a ruky sa tým pádom prirodzene posúvajú po vrtáku zhora nadol. Pri krátkom vrtáku by to nebolo možné, jedine s použitím spomínanej techniky plávajúce ruky. Jedinou nevýhodou dlhého vrtáka je jeho zlá zbaliteľnosť v batohu.
Dĺžka vrtáka by sa mala pohybovať od 45 do 70cm, záleží to od vašich osobných preferencií. Pamätajte, na dlhšom vrtáku môžete dosiahnuť viac otáčok bez zastavenia, kým vaše ruky dosiahnu spodnú hranicu, kedy musia zastaviť a presunúť sa znovu nahor. No pri veľmi dlhom vrtáku má vrchný koniec počas vŕtania tendenciu šibať dookola a vtedy nad ním strácate kontrolu. Príliž krátky vrták a stratíte ten luxus veľkého počtu otáčok, budete musieť častejšie presúvať ruky na vrch.
Priemer vrtákov používam od 1 do 1.5cm (dolná hrubšia časť vrtáka). Príliž tenký vrták sa pod tlakom rúk na dosku prehýna a to je nežiaduci jav. Taktiež ak použijete tenší vrták, vaše dlane sa budú o seba trieť viac, než pri použití hrubšieho vrtáka a to smeruje k zvýšenému riziku vzniku pľuzgierov. Zase nadmerne hrubý vrták nedosiahne dostatočný počet otáčok na jedno posunutie dlaní vpred a vzad.
Zrejme ste postrehli, že niektoré vrtáky sú duté, majú dužinu a zanechávajú v doske zvláštne tvarovanú jamku. Nedajte sa zmýliť, práveže vrták s dutým vnútrom je lepší než plný. Stred vrtáka je vlastne mŕtvy bod, kde neprebieha trenie a od stredu smerom k okraju sa trenie zvyšuje. Maximum dosahuje na okraji, čiže vlastne duté vrtáky ako je divozel sú efektívnejšie než napríklad vrták z liesky. Dužina, ktorá sa počas vŕtania drobí, sa zmixuje s vyvŕtaným drevným prachom a vďaka svojím dobrým vlastnostiam horenia výrazne napomáha k vznieteniu uhlíka. Avšak pri vrtákoch ako juka, alebo pálka je toto nepodstatné, tie sú vďaka nízkej hustote hmoty v stonke vynikajúce aj keď niesú duté.
Duté bazové vrtáky. Naľavo s tenkou stenou a napravo s hrubšou stenou a len malým množstvom dužiny. Z týchto dvoch vrtákov je lepší ten napravo.
DOSKA:
Tvar dosky je v podstate rovnaký ako pri ohnivom luku až na jej hrúbku. Môžete používať úzku dostičku z tenšieho konára, alebo precíznejšie opracovanú širšiu dosku, na ktorej je možné založiť dvakrát taký počet ohňov, pretože sa dá vŕtať na obidvoch jej okrajoch. Dostičky si obyčajne opracúvam sekerkou a nožom, pre precíznejšie dokončenie je výborný hoblík, prípadne hobľovačka. Optimálna hrúbka dosky je pre mňa 1cm. No napríklad pri mäkkšej juke si rád nechávam viacej, približne 1.5cm, pretože z juky ubúda pri vŕtaní viac materiálu. Dosku hrubšiu viac než 1.5cm neodporúčam, pretože budete musieť oveľa viac vŕtať kým naplníte výrez a môže sa stať, že sa unavíte skôr, než získate uhlík.
Ak sa vám podarí získať, alebo vypestovať takúto stonku juky, máte šancu vyrobiť si bezpochyby ten najlepší set.
3.) POSTUP PREVEDENIA TECHNIKY:
Pre techniku ručného vrtáka existuje niekoľko polôh, alebo pozícií. Je len na vás akú pozíciu zaujmete, dôležité však je, aby ste sa v nej cítili pohodlne. Doska musí byť pevne pritlačená k zemi a vaše ruky musia mať dostatok priestoru na pohyb po vrtáku.
Základná poloha v pokľaku.
Prakticky sa zhoduje s polohou pri ohnivom luku. Jej výhodou je možnosť využitia váhy hornej polovice tela na vytváranie tlaku na dosku. Nevýhodou je, že koleno nohy stojacej na doske čiastočne prekáža jednej z rúk. Počas vŕtania treba koleno trochu vykloniť do strany a ruky potom majú dostatok priestoru.
Poloha v sede s jednou pokrčenou nohou.
Vonkajšok chodidla skrčenej nohy položíte na dosku, druhá noha je vystretá. Toto je veľmi pohodlná poloha, no pri vŕtaní vynaložíte o niečo viac námahy ako pri pokľaku.
Modifikácia tejto polohy je, keď na dosku pritláčate kolenom, alebo lýtkom pokrčenej nohy.
Poloha pokľačiačky
Toto je moja najobľúbenejšia poloha, používam ju zo všetkých najčastejšie. Pod jedno z kolien si vložíte plátok dreva, kúsok pevnej kôry, alebo tenký konárik a držíte ním dosku. V tejto pozícii viete vyvíjať dobrý tlak na dosku, vaše ruky majú dostatok voľného priestoru a pekne vidíte čo sa deje vo výreze.
POSTUP PRI VŔTANÍ
Ak dobre ovládate ohnivý luk, tak bude pre vás prechod na ručný vrták omnoho jednoduchší. Pri nácviku ručného vrtáka je poznanie základných princípov založenia ohňa trením veľká výhoda.
Prvou úlohou je spáriť vrták s doskou. Blízko okraja dosky urobte špičkou noža plochú priehlbinku širokú približne ako priemer vrtáka. Zaujmite jednu zo spomínaných pozícií a položte hrubší koniec vrtáka do priehlbinky na doske. Vďaka tomu, že tenší koniec je hore a hrubší dole, vzniká počas posúvania sa nižšie po vrtáku mierny brzdiaci efekt na vaše ruky. Pred vŕtaním je dobré pár krát silno tlesknúť, aby sa vaše dlane čiastočne odkrvili, preventívne to pôsobí proti pľuzgierom, no nieje to nutné. Zapľutie do dlaní pred vŕtaním pomáha získať lepší “grip” a vrták sa vám bude menej šmýkať.
Začnite vŕtať v najvyššej úrovni vrtáka, rotujte vrták medzi dlaňami, až kým nedosiahnete dolnú hranicu, asi 10-15cm nad doskou. V tejto chvíli už nemáte kam pokračovať a tak musíte ruky presunúť opäť nahor. Pochopiteľne to nemôžete urobiť naraz, ale po jednej, tak aby bol vrták neustále v kontakte s doskou. Ľavou rukou dole pridržte vrták v jamke, pravou si prechyťte na vrchný koniec vrtáka a držte ho, kým sa ľavá nepresunie tiež hore. Tento proces sa neustále opakuje. Je dôležité aby ste ruky presunuli nahor tak rýchlo ako sa len dá, pretože počas tejto “prestávky” sa nevytvára teplo, ale pomaly uniká. Zastavte, až keď bude jamka a koniec vrtáka začiernený (zuhoľnatený). Niekedy je na začiatku problematické set zabehnúť a koniec vrtáka sa nechcene vyleští. Vtedy pomáha do jamky nasypať štipku jemného piesku aby začalo trenie. Pri vypaľovaní trecej jamky sa zbytočne neunavte, pretože skutočné vŕtanie ešte len príde.
Počiatočné vypálenie jamky (divozel na lipe).
Teraz nasleduje vyrezanie zárezu v tvare V. Tu sa uplatňuje rozšírenie výrezu v spodnej časti. Získate tak viac prachu a tým pádom aj väčší uhlík. Vďaka takémuto tvaru výrezu vám pri oddeľovaní dosky od uhlíkovej podložky ostane uhlík pekne sedieť na podložke.
Všetko je pripravené na hlavné vŕtanie, ktorého cieľom je získať vytúžený uhlík. Začnite vŕtať pomaly, snažte sa “rozohriať” set. Vrták musí smerovať kolmo na dosku, vŕtanie pod výraznejším uhlom spôsobuje deformovanie trecej jamky a konca vrtáka a obyčajne vedie k zlyhaniu. Využívajte celú dĺžku dlaní, to znamená od koncov prstov až po začiatok dlane, vŕtaním na krátkom úseku dlaní nedosiahnete dostatočný počet otáčok a strácate tak časť trecej sily. Taktiež sa snažte využívať celú dĺžku vrtáka a nielen nejakú jeho časť. Pri vŕtaní sa musíte sústrediť aj na neustály kontakt medzi vrtákom a doskou, ak vám nechtiac vyskočí vrták z jamky, všetko vychladne a vy musíte začať odznova. Vŕtajte ustálene a vytrvalo dovtedy, kým neuvidíte z naplneného výrezu vychádzať tenký prúdik dymu, to znamená, že uhlík sa vytvoril a teraz už samostatne tlie.
Nezvyknutý človek sa pri tejto činnosti poriadne zapotí, zapájajú sa tu úplne nové svalové partie, je to vskutku namáhavá činnosť. Postupným tréningom si však vybudujete kondičku a neskôr vám ručné vŕtanie bude pripadať omnoho jednoduchšie a rýchlejšie než vŕtanie lukom. Spočiatku vám vygenerovanie uhlíka môže trvať aj 2-3 minúty, no neskôr s pribúdajúcimi skúsenosťami je možné dosiahnuť uhlík za 15-20 sekúnd pri 4-5tich prechodoch po vrtáku.
Vždy sa snažím prízvukovať, že pri zakladaní ohňa trením je hniezdo pre rozfúkanie tlejúceho uhlíka na plameň rovnako dôležitá časť, ako samotné diely s ktorými vŕtate. V tomto prípade to platí dvojnásobne, pretože uhlík vytvorený ručným vrtákom je menší než pri ohnivom luku. Platí zásada, čím väčšie je hniezdo, tým lepšie. Taktiež čím jemnejší a suchší materiál použijete na vaše hniezdo, tým máte väčšie šance na úspešné rozfúkanie do plameňa. Samozrejme, že ak nenájdete nič lepšie (občas to proste podmienky neumožňujú), tak môžete použiť aj menej jemný materiál, napríklad len samotnú suchú trávu, alebo lístie. No v menej jemnom hniezde má uhlík sťažené podmienky na rozrastanie a môže jednoducho vyhorieť naprázdno.
Približne takto by malo vyzerať dôkladne pripravené hniezdo. Pozostáva z troch vrstiev. Vonkajšia je suchá tráva, vnútro metliny smlzu a v úplnom strede je ten najjemnejší materiál – páperie z pichliača (rod Cirsium), ktorý je počas jesene hojný na okrajoch polí). V takomto hniezde sa uhlík nádherne rozrastie.
Po chvíli fúkania z hniezda vyšľahne plameň.
Možno si viacerí z vás počas čítania tohto článku položili otázku, prečo vlastne v dnešnej dobe moderných zariadení ako sú zápalky, zapaľovače či firesteely zapaľujem oheň takýmto primitívnym spôsobom? Odpoveď je jednoduchá. Je to neopísateľný pocit, byť schopný zabezpečiť si oheň z prírody len dvoma kusmi dreva. Zrazu sa cítite bližšie k prírode, pretože ovládate prastarú zručnosť, ktorá od nepamäti poskytovala ľuďom tento úžasný a nesmierne dôležitý živel. A ano, je to zručnosť Stalkera, ktorá môže byť rovnako dôležita ako vystreliť vrane na hnojisku na 100 m oko.
Zdroj: S láskavým zvolenim www.skwbushcraft.wordpress.com
