Trocha histórie druhýkrát – štúdie po II. svetovej vojne
V sedemdesiatych rokoch 20. storočia došlo k ďalším rozsiahlym výskumom v tejto oblasti. Kľúčové prvky týchto štúdií tvorili experimenty sa streľbou do špeciálnej balistickej želatíny. Tieto pokusy definitívne potvrdili teoretické úvahy bádateľov Hunger a Woodruffa z 19. storočia.
Hunger už v roku 1848, pri pokusoch na zvieratách zistil, že pri vysokých dopadových rýchlostiach striel dochádza k poraneniu tkaniva v širokom okolí pozdĺž strelného kanála. Aby tieto zmeny v mechanizme poranenia vysvetlil, formuloval teóriu hydrodynamického efektu.
Presne o 50 rokov neskôr Woodruff tento jav experimentálne demonštroval streľbou do vrstvy vody. Tým tiež dokázal vznik okamžitej dutiny, nazývané tiež explozívnym efektom alebo dočasnú alebo kmitajúcu dutinou.
Na tieto bádania potom nadviazal spomínaný výskum zo sedemdesiatych rokov. Hydrodynamický efekt a vznik dočasnej dutiny bol študovaný na špecializovaných pracoviskách, za použitia rôznych fotografických techník a rýchlobežných kamier.
Spoločne s týmto výskumom tiež kooperovalo štúdium skutočných zranení z vojny vo Vietname a na Strednom východe. Výsledky neboli úplne jednoznačné, pretože ľudské telo sa, vďaka rôznej hustote svojich rôznych častí a prítomnosti kostí, chová odlišne do želatínových modelov. Nakoniec boli formulované všeobecné rezultáty, vzťahujúce sa však iba na plášťové strelivo. Dôvody boli dva – po prvé sa expanzné, poloplášťové a bezplášťové strelivo deformuje veľmi individuálne a za druhé je použitie takéhoto streliva vo vojenských konfliktoch zakázané, takže dostatočná suma skúseností z praktického použitia sa vzťahovala len na celoplášťové strely.
Získané poznatky s konečnou platnosťou potvrdili, že častice cieľového materiálu sú urýchľované do strán úmerne s tým, ako rastie dopadová rýchlosť strely. Tým bol vytváraný ranivý kanál o priemere niekoľkonásobne väčším ako ráž strely. Pružnosťou tkaniva sa potom častice opäť vracajú do pôvodnej polohy, pričom dochádza k sekundárnemu poškodeniu tkaniva vplyvom striedajúcich sa vĺn ťahového a tlakového napätia.
Dočasná dutina začína vznikať u striel s dopadovou rýchlosťou najmenej 305 ms-1. Podľa prevládajúceho ranivého mechanizmu potom boli plášťové strely rozdelené do troch kategórií:
1. strely s rýchlosťou do 370 ms-1
2. strely s rýchlosťou od 370 do 760 ms-1
3. strely s rýchlosťou nad 760 ms-1
U celoplašťových striel 1. kategórie prevažujú predovšetkým poranenia typu rozdrvení a roztrhnutie tkaniva. Smrteľné zranenia nastávajú pri priamom poranení hlavy, srdcovej krajiny a niekedy aj brucha. Ranivý kanál je zamorený nesterilnou strelou.
Pre strely 2. kategórie je typický vznik dočasnej dutiny strednej veľkosti, pričom táto dutina má tvar valca. Pomer ráže strely a priemeru tohto valca je 1:2 až 1:5. Ploché kosti sú prerazeniu spravidla bez vzniku úlomkov, zatiaľ čo dlhé kosti sa pozdĺžne aj priečne štiepia. Ohrev strely pri prechode hlavni ani aerodynamickým ohrevom počas letu nezaručuje jej sterilitu. Ranivý kanál je preto kontaminovaný ako materiálom strely, tak okolitým prostredím, ktoré je nasaté pri pulzovanie dutiny. Výrazne vzrastajú komplikácie pri zásahu krajiny brušnej.
Vysokorýchlostné strely 3. kategória pôsobia na cieľ predovšetkým rázovou vlnou, vznikajúce kompresiou prostredie pri dopade na tkanivo. Rázová vlna sa potom v organizme šíri rýchlosťou až 1545 ms-1 a tlak dosahuje 10 MPa, čo sedemkrát viac ako u striel 2. kategórie. Dočasná dutina aj ranivý kanál majú tvar lievika, s vrcholom v mieste vstupu strely. Skúsenosti z Vietnamu ukázali, že ľahké vysokorýchlostné strely ráže 5, 56 mm z pušiek M-16 majú malú stabilitu a pri prenikaní telom sa prevracia a v závere svojej dráhy spravidla letí dnom dopredu. To samozrejme zvyšuje ranivý účinok, napríklad pri zásahu stehná touto strelou mal vstupný otvor priemer 8 mm a výstupnú plochu 60 x 80 mm. K trieštenie kostí dochádzalo aj bez ich priameho zasiahnutia. Pri poranení hrudníka (mimo srdcová oblasť) nedošlo k nijak rapídnemu nárastu smrteľných zranení, zrejme kvôli odolnosti hubovitej štruktúry pľúcnych lalokov voči rázovej vlne. Naopak pri poranení dutiny brušnej došlo k rozsiahlym poškodeniam rázovou vlnou hydrodynamického efektu, najmä k roztriešteniu pečene, popraskanie čriev a žalúdka, s veľkým premiestnením ich obsahu. Pri priestrelu lebky bol centrálny defekt ploché kosti ohraničený 2 – 3 cm širokú sekundárne frakturovou zónou s vysokou fragmentáciou, z ktorej sa potom šírila špirálová alebo hviezdicová línie trhlín až do vzd. 10 cm. Mozgové tkanivo bola ťažko porušená výraznou rázovou vlnou, ktorej účinky sa navyše znásobil interferenciou odrazov vnútri dutiny lebečnej. Kým strela bola vďaka vysokej rýchlosti teraz dokonale sterilná, ku kontaminácii ranivého kanálu dochádzalo nasatím okolitého prostredia pulzovaním dočasné dutiny.
Napriek všetkým poznatkom je predsa ťažké stanoviť jednotný model zranenia alebo nejakým spôsobom ohraničiť akési hodnoty. Niektoré prípady z praxe totiž značne vybočujú z rámca predchádzajúcich teoretických úvah.
Príklad 11: V priebehu americkej akcie v Mogadiše v roku 1993 jeden americký vojak zblízka zasiahol troch Somálčanou z pušky M-16 ráže 5, 56 × 45 mm. Hoci si bol úplne istý kvalitnými zásahy, po chvíli mohol s úžasom sledovať, ako sa dvaja zranení Somálčania zdvihli a odtiahli do bezpečia tretieho.
Príklad 12: Počas už spomínané prestrelky na 82. ulici zasiahol Platt jedného z agentov zo vzdialenosti troch metrov puškou Ruger Mini ráže 5, 56 × 45 mm do pravej ruky, ten napriek tomu dokázal zranenou rúkou ešte dvakrát vystreliť a bol vyradený z boja až zásahom do hlavy. O chvíľu neskôr zasiahol Platt rovnakou zbraňou agenta Mirelesse do ruky a nohy, ani ten však nebol vyradený z boja a neskôr dokonca sám zločinca zneškodnil.
Faktom zostáva, že dočasná dutina bola od tej doby značne preceňovaná. Americký výskum sa zameral na pokusy zvýšiť vytváraní rozsiahlej kmitajúce dutiny i u relatívne málo výkonných striel z krátkych strelných zbraní. Bolo zistené, že značného zväčšenie kmitajúce dutiny môže byť dosiahnuté použitím rýchlych celoplašťových striel v tvare zrezaného kužeľa, ďalej rýchlych striel bezplášťových, poloplášťových a najmä expanzných. Záverom výskumu bolo pre krátke palné zbrane ako najvýhodnejší ustanovené použitie ľahkých vysokorýchlostných expanzných striel. To bol samozrejme úplne revolučný obrat o 180 ° oproti výskumom z počiatku 20. storočia. Podľa nových poznatkov bola táto moderná munícia favorizovaný vďaka svojej schopnosti vytvoriť relatívne veľkú plošne kmitajúcu dutinu neveľkej hĺbky, pričom sa argumentovalo tým, že nervové zakončenia, ktorých podráždenie bolo z hľadiska týchto výskumov zásadné pre vyvolanie paralyzujúceho šoku, sú umiestnené najhustejšie tesne pod pokožkou a ich hustota potom s rastúcou hĺbkou od povrchu tela klesá.
Tieto závery pozoruhodným spôsobom korešpondujú z poznatkami publikovanými plukovníkom Applegatem už pred 2. svet. vojnou. Tento vojenský policajt a špecialista na boj zblízka ako bez zbrane, tak za používania chladných aj strelných zbraní, zbieral všetky dostupné skúsenosti z pouličných bitiek a šarvátok. Jedným z jeho najpozoruhodnejších tvrdenie bolo, že vysokorýchlostné náboj 7, 63 mm Mauser (hmotnosť strely 5,5 g, V0 = 442 ms-1, E0 = 542 J. Z tohto náboja sa neskôr vyvinul sovietsky náboj 7, 62 Tokarev s podobnými balistickými vlastnosťami) sa opakovane ukázal ako účinnejší, z hľadiska rýchleho vyradenia protivníka, než náboj .45 ACP!
Vysokorýchlostné ľahké expanzné strely sa tak stali štandardom amerického policajného streliva zvaného Silvertip na dlhú dobu. Ašak prišiel šok v podobe prestrelky v Miami.
Príklad 13: Po prestrelke na 82. ulici v Miami boli strely Silvertip podrobiť novému skúmaniu – agent FBI Dove zasiahol zločinca Platta do pravej paže, ale expanzná strela, hoci prenikla bicepsom, nedokázala už vniknúť do hrudníka. Platt tak zostal, napriek škaredému zraneniu, bojaschopný. V ďalšom priebehu prestrelky agent FBI Mireless zranil Platta trikrát (!) Strelami kalibru .357 Magnum (!) A ten sa stále držal na nohách.
Oba druhy streliva boli typu Silvertip, čo sú vysokorýchlostné náboje s expanznou olovenou strelou as jej zníženou hmotnosťou. V boji zblízka majú teoreticky ešte mať dostatočnú účinnosť, ale na väčšie vzdialenosti ich účinok prudko klesá. Sú určené k boju v mestskej zástavbe, aby sa znížilo riziko zranenia alebo usmrtenia civilistov, ako v prípade prestrelenie ciela, tak odrazenými strelami.
Okamžitým dôsledkom tejto prestrelky bol nový rozsiahly výskum riadený National Institute of Justice (národná ústav spravodlivosti), konkrétne potom FBI. Výskum bol vedený dr. M. Fackler, dlhoročným chirurgom a riaditeľom Laboratória strelných zranenia americkej armády. Výskum bol ukončený v roku 1984 a jeho výsledky boli jednoznačné.
Pôsobenie hydrodynamické tlaku v tele pri zásahu strelou je značne závislé na prostredí v ktorom sa strela pohybuje. Napríklad pri priestrelu srdca vo fáze, kedy sa v srdci nenachádza krv, teda v systole, vznikajú spravidla len hladké priestreli. V okamihu, kedy je naopak srdca krvou naplnené, dochádza vplyvom explozívneho efektu k rozsiahlym devastaciam. Podobne sa ukázalo, že síce môže dôjsť k závažnému poraneniu vnútorných orgánov, ležiacich v pomerne veľkej vzdialenosti od strelného kanála, avšak jediné orgány, ktoré sú dostatočne krehké, aby mohli byť zničené kmitajúcou dutinou, sú pečeň, čiastočne obličky a mozog. Z hľadiska tkaniva, dochádza síce k jej pružnému stlačeniu, to ale nijako nevybočuje z možností tkaniva a navyše takmer okamžite zaniká. K určitému poškodeniu síce dochádza, avšak nijako rapídnemu. Ukázalo sa, že ani súdny patológ nebol bežne schopný spoľahlivo identifikovať priestrel ogivální strelou kalibru 9 mm Luger a strelou v tvare zrezaného kužeľa rovnakej ráže. Celkovo teda bolo zhodnotené, že podiel okamžitej dutiny na fyzickom vyradenie protivníka je veľmi neistý.
Ak ide o psychický účinok zásahu, tu bolo nepochybne preukázané, že kmitajúce dutina sa na ňom podieľa. Psychický účinok je však silne individuálna záležitosť a teda sa na neho nedá spoľahnúť ako na vodítko protivníkovho úplného zneškodnenia. Tiež podráždenie nervových zakončení po určitej dobe odznie. Hoci sa teda kmitajúce dutina podieľa na šokovom účinku strely, je celkovo jej podiel na trvalom vyradení protivníka malý.
Akékoľvek hranice účinnosti kmitajúce dutiny však nakoniec nebolo možné objektívne definovať určitými konštantnými hodnotami, lebo je tu nutné počítať s obrovským množstvo individuálne premenných hodnôt a podmienok.
Nakoniec teda výskumný tím síce potvrdil účinnosť vysokorýchlostných expanziách striel, ale súčasne určil za najdôležitejší faktor účinnosti náboja dostatočný prienik živou hmotou a veľkosť strelného kanála. Vysoká priebojnosť projektilu tiež podľa neho dáva šancu pre dostatočné zranenia aj cez silný odev, končatinu či inú obdobnú prekážku. Predčasná či príliš rýchla expanzia strely môže zabrániť zásadnému zraneniu niektorého z vitálnych orgánov.
Príklad 14: Dmitrij Fiodorovič Loza velil za II. svet. vojny sovietskemu tankovému práporu vyzbrojenému americkými tanky Sherman. V príslušenstve týchto tankov boli tiež americké samopaly Thompson kalibru .45 ACP. Loza takto odpovedal na otázku o ich kvalitách: „Každý Sherman dorazil s dvoma samopalmi Thompson kalibru 11,43 mm (.45 ACP), vskutku veľký náboj! Ale ten samopal bol k ničomu. Mali sme s ním zlé skúsenosti. Niekoľko našich mužov sa dostalo do hádky, mali na sebe vypchávané plášte. Ich hádka sa zvrhla a oni na seba vystrelili, guľka sa zavŕtala do plášťa. Toľko k bezcennému samopalu. Vezmite si nemecký samopal so skladacou pažbou (MP-40). Milovali sme ho pre jeho skladnosť. Thompson bol veľký. V tanku ste sa s ním nemohli otočiť. „
Závery
Zo zhrnutia všetkého vyššie uvedeného vyplýva nasledovné:
Zásah ľudského tela strelou spôsobuje dva hlavné účinky – psychologický a fyzický.
Začneme tým psychologickým faktorom, ktorý má mimoriadnu váhu. Hoci je na jednej strane veľmi nespoľahlivý, na strane druhej môže mať rozhodujúci vplyv na vnímanie účinku zásahu zasiahnutým. Psychologické a psychosomatické reakcie často bývajú príčinou kolapsu protivníka.
Psychický stav protivníka môže byť zásadne ovplyvnený niekoľkými faktormi. Po prvé tu hrá dôležitú úlohu emocionálny stav protivníka. Ľudská myseľ je schopná veľmi účinne potláčať strach, pud sebazáchovy aj bolestivé podnety. Predovšetkým potom vplyvom odhodlanie, hnevu, vzrušenie alebo pri intenzívnej koncentrácii na určitý úkon. To veľmi dobre charakterizuje situáciu, kedy ide o život. Dokladajú to výkony niekoľkonásobne zranených vojakov v bojových situáciách najrôznejších vojenských konfliktov.
Na druhú stranu z Marshallových štúdií (viď. ďalej) vyplýva, že 50% ľudí zasiahnutých do akejkoľvek časti tela prestáva okamžite bojovať, hoci im zranenia fyzicky nebráni v boji pokračovať. Potom sa jedná čisto o psychickú reakciu. Akokoľvek to znie neuveriteľne, rad odborných štúdií na túto tému tiež uvádza, že zasiahnutí po zásahu okamžite padajú k zemi, pretože si častým sledovaním akčných filmov proste „navyknú“ na prehnanú účinnosť palných zbraní vo filmoch. Keď je teda taký človek neustále utvrdzuje sa v predstave, že vreckové pistolka prehodí človeka výkladnou skriňou apod, podvedome takto pri zásahu tiež zareaguje.
Tejto skutočnosti údajne chcela využiť CIA v čase vojny vo Vietname, kedy medzi severnými Vietnamci rozhlasovali, že šok pri zranení guľkou ráže 5, 56 mm z M -16 spôsobuje smrť aj pri zásahu do prsta. Údajne potom skutočne dochádzalo k smrteľným zraneniam pri zásahoch do periférnych častí tela.
Príklad 15: Jeden americký policajt asi žil dlhú dobu v strachu z pouličnej prestrelky. Pravdepodobne sa domnieval, že ak k nej skutočne dôjde, bude to jeho koniec. Častým opakovaním svojich obáv sa tak zrejme nevedomky „naprogramoval“. Keď bol potom skutočne zasiahnutý do ruky strelou kalibru .25 ACP (6, 35 mm Br.), Čo bolo zranenie len o málo horšie ako pri zásahu vzduchovkou, okamžite zomrel!
Príklad 16: Iný policajt z Illinois bol z bezprostrednej blízkosti zastrelený do podbruška, kde zacítil pálčivú bolesť a bol zrazený k zemi. Bol však dobre vycvičený, takže paľbu ihneď opätoval a útočníka zneškodnil. Vzápätí sa obhliadal a k svojmu úžasu na sebe nenašiel žiadne zranenia. Aj jeho telo podvedome zrejme reagovalo na zásah, ku ktorému síce nedošlo, ale ktorý pokladalo za istý.
Takéto mentálne reakcie na zásahy (i predpokladané) však nemožno žiadnym spôsobom predvídať alebo s nimi dokonca počítať, pretože ako všetky psychické pochody podliehajú značným individuálnym výkyvom.
Ďalším faktorom, ktorý môže zásadne ovplyvniť psychickú reakciu zasiahnutého môže byť vysoká hladina adrenalínu v krvi. Adrenalín je jeden z najúčinnejších hormónov, akým ľudský organizmus disponuje. V medicíne sa používajú jeho injekcie na obnovenie srdcovej činnosti. Zvýšený prísun adrenalínu môže spôsobiť, že človek jednoducho na zranenia nezareaguje. V mnohých prípadoch došlo k tomu, že ľudia boli postrelení a pritom to vôbec nezaregistrovali, kým je na túto skutočnosť niekto neupozornil. Boli tiež zaznamenané prípady, kedy zasiahnutý ignoroval rad zásahov tak z krátkych, tak dlhých zbraní a dokonca brokovníc. Toto asi väčšina z nás dobre pozná zo športu, kde vás ostatní musia upozorniť, že vám tečie krv a vy to pritom vôbec necítite. Bolesť prichádza až po zápase.
Posledným z hľadiska výpočtu, avšak nie z hľadiska dôležitosti, je vplyv omamných látok na psychiku postihnutého. Požitie liečiv (analgetiká, tíšiace prostriedky) alebo drog (vrátane alkoholu) môže zásadne ovplyvniť vnímanie zásahu. Nielen, že tlmí reakcie postrelenej osoby a znižujú prah bolesti, môžu tiež podstatne zvýšiť jej agresivitu. Toto „nabudenie“ môže znížiť citlivosť voči zraneniam do tej miery, že protivník zásahy vôbec nevníma. U tvrdých drog tiež môže dôjsť k pocitu „pohľade z vonku“, kedy má taký sfetovaný jedinec dojem, že „vystúpil“ zo svojho tela, ktoré teraz funguje len ako poslušný robot, bez ohľadu na jeho devastácii.
Teraz k onomu fyzickému pôsobeniu zásahu. Zo všetkých uvedených skutočností možno vyvodiť jednoduchý záver: Jediným spoľahlivým prostriedkom na zneškodnenie protivníka je vyradenie funkcie jeho centrálneho nervového systému.
To možno dosiahnuť dvoma spôsobmi. Buď samotnú deštrukciou tohto systému alebo jeho kolapsom v dôsledku nedostatku kyslíka.
Deštrukciou centrálneho nervového systému sa rozumie zničenie mozgu pri priestrel lebky alebo prerušenie miechy pri zasiahnutí chrbtice. Zasiahnutie chrbtice je úplne náhodné a nemožno s ním počítať, obzvlášť keď náš protivník k nám bude stáť pravdepodobne čelom, takže chrbtica samotná (ako cieľ) je skrytá. Navyše by bolo potrebné mať dostatočne priebojné strely, ktoré by museli najskôr preniknúť celým telom. Tiež hlava je v bojovej situácii veľmi nespoľahlivým cieľom (prečo tomu tak je si vysvetlíme v inom článku o taktike). Na druhú stranu je priestrel lebky najistejším spôsobom vyradenie človeka z boja. Ani tu však nemožno hovoriť o stopercentnú účinnosť. U pomalších striel (pod 300 ms-1) je potrebné väčšinou zasiahnuť mozgový kmeň alebo malý mozog. Boli doložené prípady, kedy aj po priestrelu hlavy boli niektorí jedinci určitú dobu ešte fyzicky aktívny.
Príklad 17: Jeden muž sa rozhodol spáchať samovraždu pod svojim obľúbeným stromom v záhrade. Vzal si k tomu zbraň kalibru .22 Long Rifle a jeden náboj. Prestrelením hlavy sa mu však nepodarilo sa usmrtiť. Polícia podľa krvných stôp zistila, že si zašiel do domu pre ďalší náboj, opäť sa vrátil k stromu, kde bol na druhý pokus úspešný. Celkom absolvoval s prestrelenou hlavou dráhu 70 m.
Ak sa nemôžeme spoľahnúť na priamy zásah orgánov centrálnej nervovej sústavy, musíme ju vyradiť z činnosti obmedzením prísunu kyslíka. To možno dosiahnuť poklesom krvného tlaku, ktorý privodíte spôsobením dostatočne účinného krvácania. Strata krvi spôsobí poruchy okysličovanie organizmu. To sa prejavuje ochablosťou, zhoršením koordinácie pohybov aj zmenšením ich rýchlosti, poruchami rovnováhy, zhoršením videnia, ktoré vedie až k úplnej strate zraku, nasleduje zrútenie, bezvedomie a nakoniec aj smrť.
Z nášho pohľadu je samozrejme nevyhnutné, aby k poklesu krvného tlaku došlo čo najrýchlejšie. Toho je možné docieliť najlepšie zásahom tzv vitálnych orgánov. Tie buď priamo udržujú krvný obeh či sa podieľa na okysličovanie krvi alebo majú iné dôležité funkcie a sú teda dobre prekrvené. Jedná sa najmä o srdce, pečeň a obličky. Všetky tieto orgány sú však v ľudskom tele uložené pomerne hlboko, preto musí strela mať dostatočnú priebojnosť. Súčasne je potrebné zabezpečiť dostatočnú intenzitu krvácania a efektívne odtok krvi. Z toho vyplýva nutnosť dosiahnuť okrem dostatočnej hĺbky strelného kanála tiež jeho maximálneho priemeru. Aj keď ale dosiahneme trvalé dutiny o veľkom objeme, čo zaistí rýchle odvedenie krvi von z tela, je potrebné si uvedomiť, že aj pri priamom zásahu srdce je v krvnom obehu dostatok kyslíka na zabezpečenie 10-15 sekúnd plné funkcie mozgu i svalov. Po celú túto dobu teda môže protivník byť stále bojaschopný (viď. príklad 3).
