Les od nepamäti poskytoval aj zdroje vitamínov, ktoré človek vždy inštinktívne vyhľadával, aby dodal svojmu organizmu ochranné látky. Oblasť strednej Európy bývala bohatá na lesné a plané ovocie.
Lesné jahody (Fragaria vesca) sú dodnes veľmi obľúbené, najmä pre svoju neopakovateľnú vôňu, ale obsahujú aj vysokú hladinu vitamínu C. K jahodám sa tradične jedol chlieb a zapíjali sa kyslým alebo sladkým mliekom, čo vytvára takmer ideálne vyváženú kombináciu živín.
Z čučoriedok (Vaccinium myrt.), ktoré obsahujú najmä vitamín A, sa na dedinách často varil sirup, ktorý sa používal ako liekna žalúdok. V niektorých regiónoch sa varil aj čučoriedkový lekvár a plody sa sušili a užívali ako liek pri črevných ťažkostiach. Z čučoriedok sa kedysi pripravovala aj mliekom a medovníkom zahustená omáčka, na Morave a v južných Čechách známa pod názvom žahúr, ktorú v l6. storočí s obľubou konzumovali aj mešťania.
V ihličnatých lesoch a na horských stráňach rástli aj brusnice (Vaccinium vitis idaea). Keďže sú dosť trpké, nejedávali sa čerstvé, ale zavárali sa, podobne ako im podobná kľukva (Oxycoccus). Tá zasa rástla na rašelinách a v močaristých lesoch. Jej plody sa oberali až po prvom mraze. Veľmi často sa zbierali lesné maliny (Rubus idaeus). Tam, kde ich bol dostatok, nechýbala v domoch kvasená malinová šťava alebo lekvár. Zo starých prameňov sa však dozvedáme, že kedysi sa v zámožnejších rodinách z malín i jahôd varila voňavá kaša s medom a vínom. Najmä v moravských a slovenských Karpatoch, ale aj na veľkom území Poľska sa urodilo dosť aj černíc (Rubus fruticosus). Z nich sa varil lekvár a dorábalo sa aj chutné víno. Všetky tieto lesné plody, bohaté na vitamín A, a najmä vápnik, dopĺňali jedálny lístok ľudí v letných mesiacoch. Na jeseň, najmä po prvých mrazoch, ľudia zvykli zbierať ako doplnok stravy aj ďalšie divo rastúce plodiny. Boli to napríklad plody jarabiny (Sorbus), obsahujúce zvláštny alkoholický cukor sorbit. Na Slovensku a v čechách sa jedli namrznuté surové, alebo sa z nich robila domáca pálenka. Na Spiši ich podávali ako prílohu k mäsu. V 16. storočíich slovenskí poddaní zbierali pre vojsko bojujúce proti Turkom a usušené odovzdávali do hradných komôr. V Poľsku sa z jarabín pripravovalo víno alebo šťava, ktorá sa pila zriedená vodou. Vo Veľkopoľsku sa varil aj jarabinový lekvár. Jarabiny mali širšie uplatnenie najmä u východných Slovanov. Z podobných stromov ako jarabiny, ktoré sa nazývali brekyne alebo mukyne, a rástli v teplejších oblastiach, sa oberali malé plody, podobné čerešničkám a varila sa z nich kaša alebo sa usušili a potom sa z nich piekol sladký chlieb.
Iným ovocím, ktoré dávala voľná príroda, boli drienky a dráče. Dráče sú plody keru dráča obyčajného (Berberis), ktorý kedysi hojne rástol na suchých stráňach. Neskôr bol však ničený, pretože sa na ňom prechodne vyvíja parazit, tzv. hrdza obilná, ktorá napadá obilie a ohrozuje úrodu. A tak tieto malé červené plody, ktoré rastú zoskupené do malých hrozienok, zo strednej Európy takmer vymizli. Pritom staré pramene uvádzajú, že sa šťava z nich používala najmä proti skorbutu. Matthioli písal, že plody drienok a dráča sa dali skvasiť s medom, aby hasili smäd a pálčivosť pri zimnici a že sa sušievali alebo nakladali do soli do zásoby. Hospodárska encyklopédia z 18. stor. uvádzala: Kyslé šťavy dráča sa môžu užívať namiesto citrónov, napríklad aj pri príprave anglického punča. Tieto plody skutočne obsahujú veľa kyseliny citrónovej a jablčnej a v takomto prostredí sa aj vitamín C dobre uchováva. Z drienok sa kedysi na Slovensku a v Poľsku, kde ich bolo vždy dostatok, varil lekvár a robilo sa víno, prípadne šťava a pripravoval sa ocot. K dávno zabudnutému planému ovociu patrí aj divý egreš (Ribes grossularia), ktorý rástol najmä na vápencových skalách. Na Slovensku sa z neho robil sladkokyslý prívarok s mliekom, ktorý zámožnejší jedli k mäsu. Ešte kyslejšie a trpkejšie boli plody trnky (Prunus), ktorá sa v strednej Európe dodnes
bohato vyskytuje na stráňach a medziach. Dnes ľudia robia z trnok najmä podomácky víno, ale kedysi sa uvarené i jedli. Zbierali sa po prvom mraze, kedy zmäkli. často sa len piekli nasucho na ohni.
Z planého ovocia sa zbierali najmä jablká (Malus silvestris) a hrušky (Pirus piraster), ktoré sa uchovávali v slame alebo sa sušili. Uvarené sušené plánky patrili k tradičnej súčasti vianočných obradových jedál najmä v horských regiónoch Slovenska. Usušené a rozdrvené hrušky boli tiež obľúbenou posýpkou na koláče na Morave i na západnom Slovensku. Z čerstvých plánok sa pripravoval v domácnostiach ocot, ktorý sa zúžitkoval najmä v čase pôstov, kedy sa pripravovalo veľa kyslých polievok a prívarkov. Dodnes sa na dedinách zbierajú šípky, plody ruže planej (Rosa canina). Najmä v horských oblastiach boli šípky vždy dobrou zásobárňou vitamínu C. Zo šípok sa robilo veľmichutné víno, plody sa tiež sušili a varili na hustý lekvár. Z lekváru sa robila aj polievka, omáčka či kaša. Zo sušených plodov sa pripravoval čaj, ktorý napriek tomu, že sa varí, obsahuje ešte dosť vitamínu C.
Na čaj sa bežne zbieral tiež kvet lipy, čiernej bazy a v lese mladé jahodové, malinové a černicové listy, na lúkach kvety a listy rumančeka, repíka, blyskáča atď.
Široké uplatnenie v ľudovom lekárstve mal jalovec (Juniperus communis). Z jeho plodov sa pripravoval extrakt, používaný ako liek na ochorenie pľúc, čriev a žalúdka. Vo Veľkopoľsku a v oblasti Pomoria sa používal tiež ako liek pre kone. Všeobecne bolo známe, že pálené plody jalovca majú dezinfekčný účinok. Preto sa často používal na okiadzanie domu, v ktorom bol chorý, alebo v dome zosnulého. V oblasti Karpát, a tiež vo východnom Poľsku sa dymom z jalovca okurovali choré zvieratá a bol to aj tradičný prostriedok proti urieknutiu. Plody jalovca sa ešte na začiatku 20. storočia používali na domácku výrobu piva. Usušené bobule sa potĺkli v stupe a zaliali sa teplou vodou. Na druhý deň sa potom nálev varil v kotle a pridal sa chmel. Pivo bolo dobré aj uvarené s medom, prípadne cukrom a podávalo sa napríklad u Kurpiov v Poľsku na výročné sviatky, ale najmä na krstinách a svadbách. Známa bola aj príprava jalovcového vína, doložená napríklad z juhovýchodného Poľska. Ešte častejšie sa plody jalovca používali na prípravu pálenky, a to v Poľsku a na Slovensku najmä v oblasti Bielych Karpát, kde sa robila obľúbená borovička. No z plodov borievok sa zvykol variť tiež lekvár a niekedy sa konzumovali aj čerstvé. V kuchyni sa jalovec používal i ako korenie. Muži si plody jalovca miešali do tabaku pri fajčení fajky.
Najmä na jar príroda poskytovala ľuďom potrebné zdroje vitamínov aj v podobe divo rastúcej zeleniny. V ľudovej kuchyni sa bežne konzumovala mladá nasekaná žihľava (Urtica). Pripravovala sa z nej polievka alebo prívarok a pil sa liečivý odvar. Žihľava bola tradičnou súčasťou obradového jedla z vajec a údeného mäsa na sviatok Veľkej noci. Takýto pôvodný špenát sa pripravoval tiež z listov štiavu kyslého (Rumex acetosa) a lobody (Atriplex hortensis). Podľa Maurizia boli tieto merlíkovité rastliny bežnou stravou napríklad na Ukrajine, kde sa nazývali natyna. Varili sa najmä v období Veľkého pôstu pred Veľkou nocou. Štiav bol aj neodmysliteľnou súčasťou jarnej polievky šči v Rusku, ktorá sa dopĺňala smotanou a vajcami. V Európe sa kedysi pestoval aj v záhradách a je zaujímavé, že v roku 1895 sa v Paríži predalo ešte 20 miliónov kg štiavu, zatiaľ čo v strednej Európe sa už nepestoval. Materiály Etnografického atlasu Poľska dokladajú v čase hladu aj konzumáciu bodliakov (Corduus) a kysličky, ľudovo zajačej kapusty (Oxalis .). Mladé bodliaky sa pripravovali ako šalát, varila sa z nich polievka alebo hustejší prívarok. Zvlášť populárne boli tieto jedlá v oblasti Podhalia a v Malopoľsku. Zajačia kapusta, nazývaná tiež zajačí štiav, je nízka rastlina rastúca v lesoch, má kyslasté listy podobne ako štiav, a najmä deti ho obľubujú jesť surové. V čase hladu sa však aj z tejto rastliny pripravovala kyslá polievka baršč. Polievky alebo prívarky sa v čase núdze pripravovali aj z listov podbeľa (Tussilago farfara), púpavy (Taraxacum officiale) a chrenu (Armoracia rusticana).
Konzumoval sa aj divo rastúci paštrnák (Pastinaca) alebo mrkva (Daucus carota), podobne ako ďalšie rastliny, ktoré mali múčnaté korene alebo hľuzy. Tie slúžili ako podstatný zdroj stravy najmä v čase, keď ešte nebolo známe pestovanie zemiakov. Niektoré z nich sa jedli surové alebo uvarené, z iných sa varili odvary, ktoré sa používali ako lieky, iné sa namáčali do alkoholu. V oblasti Spiša bolo vykopávanie a zbieranie koreňov samostatným zamestnaním po celé 18. a 19. storočie. Zberači wurzelgräber korene predávali na trhoch alebo krčmárom, lekárnikom a olejkárom. Akési prvotné šaláty sa pripravovali z listov divo rastúceho cesnaku (Allium), štiavu, žeruchy, potočnice (napr. Cardamine amara, Lepidium, Nasturtium officiale), čakanky (Cichorium intybus), blyskáča jarného (Ficaria verna). Kedysi známou šalátovou rastlinou bola aj valeriánka (Valerianella olitoria), ktorá sa spomína už v ručne písaných kuchárskych knihách. Aj slez (Malva neglecta) je starou kuchynskou rastlinou, používanou na šalát, aj ako korenie. Na šalát sa pripravovali aj listy mlieča roľného (Sonchus arvensis), ľudove nazývaný štrbák. Zo starých prameňov vieme, že sa zbierali aj listy bolševníka boršča (Heracleum sphondylium), ktorý Maďari nazývali šalátom Slovákov. Všetky tieto listy obsahujú veľa dokonalých bielkovín a vedľa rôznych fermentov i vitamíny, najmä C a A, ďalej dostatok železa a vápnika a iných zásaditých látok. Zelené surové šaláty znamenali dôležitý prvok výživy ľudí v jarnom období proti únave a skorbutu. V menších mestečkách sa na Slovensku predávali na trhoch ešte v prvej polovici 20. storočia. Je len na škodu, že postupnou civilizáciou človeka sa na ne v kuchyni strednej Európy, na rozdiel napríklad od južnej Európy, zabudlo.
