Pre výživu mali kedysi významnú úlohu lieskové orechy, ktoré v strednej Európe rástli ako bohaté súvislé porasty alebo v lesoch zmiešaných. Ešte v stredoveku bývalo týchto stromov toľko, že poddaní museli odvádzať ich plody panstvu, kde však neslúžili ako pochúťka. Pretože obsahujú viac ako 60% tuku, lisoval sa z nich stolový olej.
Ďalším veľmi dôležitým plodom lesných stromov boli bukvice. Tiež sa nimi kŕmil dobytok i lesná zver. Pre človeka mali význam najmä ako výdatný zdroj oleja. Lúpané plody buka obsahujú totiž 42-48% tuku. Bukvicový olej, ak bol čisto pripravený, chutil tak dobre, ako olej z lieskových orechov a používal sa ako olej stolný. Staré pramene uvádzajú, že ak bol lisovaný za studena, z čerstvých a vylúpaných bukvíc, bol lahodný a voňavý, priezračný a trvanlivý a prirovnával sa k olivovému oleju. Naproti tomu olej tlačený za tepla, z bukvíc nelúpaných bol žltý a trpký. Aj táto stará technika
získavania oleja bola nanovo využitá počas l. svetovej vojny, kedy bolo zakázané bukvicami kŕmiť statok, ale museli sa odovzdávať na výrobu oleja. Avšak aj bez úradných predpisov sa domáca výroba oleja a jeho využitie zachovalo až do 20. storočia napríklad v oblasti moravsko-slovenských hraníc. Tu sa používal na smaženie, ako omasta na zemiaky a potieral sa ním aj suchý alebo opečený chlieb. Bukvicový olej sa používal aj ako liek.
Sladké vylúpané oriešky z bukvíc sa jedli tiež ako pochúťka a predávali sa bežne napríklad na trhoch v Poľsku a v Prahe, kde je o tom doklad ešte z roku 1903.
K veľmi ceneným divokým porastom patrili vždy aj kríky bazy čiernej (Sambucus). Ľudová viera pripisovala baze obrovskú liečivú silu a dokonca aj nadprirodzenú a čarovnú moc.
Kedysi vraj pod ňou sídlili domáci bôžikovia, ktorí opatrovali domácnosť, preto môžeme na dedinách vidieť rásť čiernu bazu v blízkosti domov dodnes. Tento ker predstavoval pre ľudí celú lekáreň, liečivé sú jeho kvety, bobule, kôra, dreň i drevo. Zo zrelých čiernych plodov sa kedysi pripravoval divotvorný driják , s ktorým sa úspešne obchodovalo.
Okrem liečebných vlastností má baza i ďalšie prednosti. Silne farbí, pretože obsahuje stálofarebné farbivo anthokyan. Keďže obsahuje veľa pektínu, varil sa z čiernych plodov lekvár. Na Slovensku sa varil z bazy tiež prívarok, ktorý sa zahusťoval múkou a mliekom, na južnej Morave bola známa príprava bezinkovej kaše, ktorá sa zahusťovala krupicou, mastila sa maslom a posýpala tvarohom.
V čechách v chudobnejších domácnostiach, kde nechovali ani kravu, používali bazu aj na prípravu masla. Zrelé rozmliaždené čierne bobule sa dali pomaly variť. Počas varu z nich vystupovali olejnaté látky, ktoré sa postupne zbierali. Keď táto mastnota vychladla a stuhla, mala farbu i tvárnosť, ktorá sa ponáša na maslo. Toto bezinkové maslo sa používalo ako omasta na jedlo i ako liečivé mazanie , najmä pri zápale pľúc.
