Vybrať lano si vieme, nejakú tú teóriu už ovládame a ako sme si minule sľúbili, ukážeme si sofistikovanejšie spôsoby zlaňovania určené pre núdzovu situáciu, keď nemáme k dispozícii kompletnú výbavu pre zlaňovanie.
Technika 1a.
Potrebujete šnúru / popruh / lano o dĺžke najmenej 3,0 metra (pre anorektikov) až 4 metre a nosnosti 2x vašej telesnej hmotnosti. Znovu platia pravidlá pre výber materiálu ako pri dülferovom sede, čím väčšia hrúbka, tým väčší komfort.
Nájdite stred lana – zložte lano napoly – urobte slučku okolo pása a zmotajte vpredu podľa obrázku. Toto slúži na to, aby vám pri zaťažení improvizovaná sedačka nepriškripla prebytočné trčiace telesné súčiastky. Voľné konce spustite na zem.
Siahnite zozadu obidvoma rukami a pretiahnite voľné konce k bokom. Uistite sa, že medzi lanom a stehnom nemáte nič priškripnuté. Voľné konce potom veďte popod lano na boku. Spravte uzol ako na obrázku (je to polovičný lodný uzol)
Voľné konce lana zviažte mimo osi tela obyčajným uzlom. Odporúča sa spraviť pár drepov pred finálnym spojením, aby sa improvizovaná sedačka usadila
Poistite tento nespoľahlivý uzol ďalšími minimálne dvoma uzlami s tým, že viažete dokopy všetko, čo už na páse máte (dve laná)
Prebytočné lano si dajte do vrecka alebo viažte ďalej polovičné lodné uzly až do konca
Poznámka: zhodou okolností sa potrebná dĺžka lana (ca 3,7m) zhoduje s dĺžkou rozvinutého tzv. survival náramku Gerber – pokiaľ poriadne utiahnete, malo by to na priemernú postavu stačiť. Lacné survival náramky majú dĺžku do 3,0 m – čo nestačilo mne, ani figurantke.
Technika 1b.
Táto improvizovaná sedačka vyžaduje HMS karabínu – zásadne skrutkovaciu. Ak takú nemáme, nesnažme sa ju nahradiť improvizovaným materiálom – jedine ona totiž bráni pádu a znáša všetko trenie spôsobené prechodom lana. Nepomôže nám ani karabína s rovnakým telom bez skrutkovacej poistky – takáto sa totiž strašne rada odopína sama – obzvlášť pri takomto použití. Určite ju nenahrádzajte kúskom špagátu, kábla a podobne. Ak použijeme padákovú šnúru, voľné konce spojíme osmičkovým uzlom.
A ešte jeden veľmi názorny spôsob uväzu:
Technika číslo 2:
Táto technika využíva tzv. prusikový uzol. Týchto existuje nepreberné množstvo, pre jednoduchosť si povieme len o dvoch variantách, ktoré by mali (mohli) fungovať s hrubým aj tenkým lanom, s predlžovačkou alebo oceľovým lanom. Táto technika nefunguje s lanom zamrznutým a mastným – keďže na brzdenie uzol využíva trenie – avšak, ak nie je iná možnosť, možno sa podarí spomaliť pád pod smrteľnú rýchlosť 10 ms-1.
Prusikový uzol bol predstavený v r.1931 v Rakúskom horskom časopise. Používala sa na dolezenie niektorých horských vrcholov, keď bolo možné okolo špice prehodiť lano. Pri modernom skalolezení je používaná najmä ako núdzová technika – či už záchranárska, alebo ako poistka pri zlaňovaní. Počas lezenia na skalkách, či v lezeckých centrách prusik takmer nikto nepoužíva – napriek tomu by sme sa mali prinútiť občas tieto uzly nasadiť a natrénovať ich. Jednoznačná výhoda je jednoduchosť, možnosť uviazať jednou rukou, prehľadnosť uzla (nízka možnosť omylu), oveľa nižšia možnosť poškodenia samotného zlaňovacieho lana ako pri použití napr. záchranárskych alebo arboristických mechanických pomôcok. Spomínané prusikové uzly fungujú oboma smermi – čiže sa dajú použiť aj na šplhanie.
V poslednom rade spomeniem, že prusikovanie je súčasťou pravidelnej súťaže armády spojených štátov. Najlepší zvládnu 15-20 metrov za minútu kolmo hore. Napriek tomu, že vládne oprávnená pochybnosť o rozhodnutiach (a príčetnosti) najvyšších vojenských veliteľov, staršie výcvikové metódy Tuleňov a Správcov (Seals / Rangers) majú svoje opodstatnenie.
Pokiaľ máme spomínanú HMS karabínu, môžeme si voľné konce paracordu / šnúrok do topánok / prusika zviazať už pred samotným naviazaním na zlaňovacie médium. Použime osmičkový uzol, voľné konce by mali mať najmenej 8x hrúbku prusika. Voľným koncom sa uviažeme, resp. zapneme HMS-kou o improvizovanú sedačku alebo o opasok.
Zásadný problém je pomer hrúbky prusika k priemeru lana – ak je možnosť, treba použiť najviac 1:0,5. Jednoducho povedané, tá šnúra, ktorou sa viažem na lano má byť cca polovičného priemeru lana. Ak improvizujeme, použijeme radšej viac obrátok – čím viac obrátok, tým vyššie trenie – pre prusik číslo 1 je typický počet 3 až 5. Ak budeme nútení použiť vlastnú padákovú šnúru na všetko, je treba zvýšiť počet obrátok najmenej na 2-3 násobok, keďže pomer je 1:1.
Ak je prusik tenší, do lana sa zahryzne viac a môžeme ostať visieť niekde v strede lana. Použime teda radšej prusiky dva (dve nohy – dve topánky, šnúrok by teda bolo dosť) – do jedného sa postavím jednou nohou, druhý zaseknutý prusik povolím a takto postupne zlaníme, resp. vylezieme hore.
Prusik číslo 2, tzv. Klemheistov, Machardov alebo francúzsky. Je asymetrický, napriek tomu funkčný obojsmerne. Je pohyblivý aj zaťažený – čiže teoreticky stačí jeden a druhú šnúrku môžeme použiť ako poistku. Brzdí rovnako trením, ale trochu by mal brzdiť aj ohybom – takže teoreticky je použiteľný na oceľové, nie príliš hrubé lano. Paracord, LAN kábel, elektrická predlžovačka by mali fungovať bez problémov.
No a nabudúce si v poslednej časti serialiku preberieme uviazanie/zaistenie lana.
