Žijeme v úžasnej dobe. 80 rokov mieru nás dostalo na vrchol luxusu, pohodlia, možnosti pracovať s našimi pocitmi, skúšať všetko, za čím nám srdce piští, užívať si, čo len chceme. Lenže táto nádherná doba končí…Pre niektorých. Ale stále môžeme niečo spraviť, a skúsiť niečo vybudovať a pripraviť sa.
Čo znamená TEOTWAWKI?
Ďalší akronym. Poviete si, „Čo to ten Autogen zase vymýšľa?“
TEOTWAWKI – The End Of The World As We Know It – Koniec sveta, ako ho poznáme.
Tento termín sa používa najmä v kontexte prepperstva, survivalizmu a rôznych postapokalyptických scenárov. Označuje hypotetickú udalosť alebo sériu udalostí, ktoré by radikálne zmenili civilizovanú spoločnosť a spôsobili jej kolaps. Začal ju román Partioti od Jamesa Wesleyho Rawlesa v roku 1995 a stretli sme sa s ním aj v nesmierne populárnom seriáli Walking Dead.
S pojmom operujú priaznivci prepperského smeru DoomDays Prepper, ktorí sa chystajú a pripravujú na svet po jadrovej vojne. Čo je niečo, s čím na Urbanstalker pracovať nebudeme, z rôznych dôvodov, možno niekedy vysvetlíme.
Mám na mysli niečo úplne iné, ale je to možné označiť presne týmto pojmom.
Rýchle zmeny vo svete
Svet okolo nás sa razantne mení. A rýchlosťou, ktorá šokuje. Mení sa doslova všetko.
Zamestnávatelia tlačia na výkon ľudí na hranicu. Drobný podnikateľ pracuje 18 hodín. Mnohí z nich nie sú schopní fungovať bez liekov a psychológovia a psychiatri si mädlia ruky od množstva pacientov. Ešte stále si žijeme ako prasce v žite. Máme všetkého dosť, lenže správy v médiách, situácie okolo nás, to všetko začína byť viac ako znepokojivé. Až sa má normálny obyčajný človek chuť spýtať sa: „Čo sa to preboha deje?“
Naše vlády, svetové vlády, politici sa chovajú pre nás nepochopiteľne, dokonca máme pocit, že robia všetko pre to, aby bolo horšie.
Mení sa klíma, je stále teplejšie, hrozno dozrieva tam, kde rástli iba zemiaky.
Strata hodnôt a generačný rozkol
A nádej každej spoločnosti? Deti, mladí ľudia.
Generácia Z (narodení po roku 2000) sú pre nás ako mimozemšťania. Nikto z nich nechce pracovať v odvetviach, ktoré sú pre spoločnosť absolútne nutné. Svet okolo nás vybudovali vzdelaní a pracovití chlapi, strojári, stavbári, elektrikári… Všetko sme vedeli vyrobiť, všetko sme vedeli opraviť. Dnes? Načo opravovať, kúpim niečo, čo vyrobil nejaký Číňan na Aliexpresse. On to vyrobiť dokáže a vie. Lenže my už takmer nie.
Nie sme schopní našim deťom poradiť v oblastiach, ktorým sa chcú venovať. Nerozumieme, čo a prečo robia. Aj keď sa snažíme. Lenže oni nemajú sen byť užitoční, niečo vytvárať. Narodili sa do éry internetu, na všetko je návod, všetko už pre nich niekto vymyslel. Mnohí chcú byť influenceri, instagramové modelky. Ale niekto musí postaviť cestu, niekto musí ovládať elektráreň, niekto musí chovať kravy, sliepky, niekto musí upiecť chlieb. Nie je to ich chyba, to my sme im to umožnili.
Fenomén INCEL
Počuli ste slovo „INCEL“? Incel je skratka z anglického výrazu „involuntary celibate“, čo v preklade znamená „nedobrovoľný celibát“. Ide o označenie pre ľudí, ktorí sa cítia byť neschopní nadviazať romantický alebo sexuálny vzťah.
Pocit osamelosti a odmietnutia a často ich spája pocit, že sú spoločensky neúspešní a že ich nikto nechce.
A viete, aký je výsledok? Miestami 50 % mladých ľudí okolo 20 – 30 rokov nemajú, nechcú či nedokážu mať sex! Neveríte? Tu je štúdia z ČR z Národného ústavu duševného zdravia z minulého roku. Dokonca sa tým pýšia na nete a očakávajú uznanie a sú spokojní. Lenže to je výsledok neschopnosti komunikovať. Alebo komunikovať iba v chatoch, smajlíkmi. Osobná komunikácia je pre nich zakliata španielska dedina. Nevedia to. Uf…
Je mi veľmi ľúto dnešnej mládeže. Vyrastajú v dobe nových, voľných pravidiel, bez úcty k autoritám, k Bohu, k sebe. Majú obrovské ego, no veľmi obmedzené vedomosti. Často sa cítia osamelo a sú zmätení svojou vlastnou identitou. Sú nepripravení na život, nežijú, len prežívajú. Chýba im krása a láska.
Naša úloha
Ľudia očakávajú, že sa štát o nich nejako postará.
Lenže je za dverami čas, keď sa štát nepostará. Nebude toho schopný, alebo nebude ochotný. Z rôznych dôvodov. Máme už hromadu príkladov. Ukrajina, hurikány v USA, záplavy.
A v tomto okamihu vstupujeme do tohto tu gulášu my. Stalkeri, prepperi. Ak nastane problém, títo ľudia budú hľadať pomoc. Akúkoľvek. So založením ohňa, s nejakým jedlom pre seba a svojich blízkych, pre strechu nad hlavou, s úzkosťou a strachom.
A kde budú hľadať tú pomoc? U sebe rovných, ktorí trávili čas tak ako oni? Plytvali vlastným životom, sledovali módne trendy, tliachali na sociálnych sieťach a o nič sa nestarali? Ťažko, že…
Budú ju hľadať u niekoho, kto je pripravený. Pred 10 rokmi som napísal list svojim priateľom. Prečítajte si ho.
Lenže to nie je všetko. Pochopil som, že vy budete úplne prirodzene a samozrejme neprávom obvinení, že ste povinní sa o všetko, čo máte a viete, podeliť s tými, čo celý život na všetko kašľali. Budete počúvať, že sa predsa MUSÍTE podeliť, pretože je tu kríza, vojna, hlad, zima… O vaše jedlo, sekeru, benzín, elektrocentrálu. A bude sa to vyžadovať tvrdo a drsne.
Čo s tým? Čím viac nás bude, nás pripravených, vzdelaných, nás, čo berú pripravenosť našich rodín, nás osobne, bude priebeh krízových situácií jednoduchší a následky menej hrozivé. Len spoločne môžeme budovať záchranné ostrovy v zlých časoch.
P.S. Ďalší post už bude naozaj konkrétnejší, ale nemohol som si po rokoch odpustiť pár poznámok.
